„Nothing eases pain like a human touch.“ Zazneli z pier šachovej legendy posledné slová pred smrťou… Mimoriadne kontroverzný, no za to doslova geniálny, nikým neporazený, „hľadač dokonalosti ťahov“. Aj taký bol Bobby Fischer (1943 – 2008), 11. majster sveta v šachu.
Na druhej strane mince však leží jeden veľmi smutný ľudský príbeh. Malý chlapec, ktorý vyrastal bez otca, ktorého matka sa zaujímala o aktívnu prokomunistickú agitáciu viac ako o vlastného syna, chlapec utiahnutý do vlastného uzavretého sveta medzi 64 šachových polí.
V júli tohto roku vyšla v kinách vyše 90-minútová dokumentárna verzia života tohto velikána, pod príznačným pomenovaním Bobby Fischer against The World, v produkcii od HBO. Na jej tvorbe sa podieľali také mená svetového šachu ako Garri Kasparov, či Zuzana Polgárová.
Po jej prvom vzhliadnutí však vo mne zachovala až priveľmi hlboké dojmy. Poznal som samozrejme množstvo historiek napríklad o Bobbyho nesplniteľných podmienkach pre účasť na Zápase o majstra sveta s Karpovom, o odignorovaní jednej z partií počas Zápasu o majstra sveta proti Spasskému, či o tom, ako znenazdajky pred pár rokmi zatelefonoval do živého vysielania islandskej televízie, kde veľmajstri komentovali práve prebiehajúcu partiu, len aby im povedal, akí sú hlupáci, keď nevidia správne riešenie pozície… a samozrejme množstvo iných. A taktiež všetci tiež vieme, že Fischer do šachu vniesol aj mnoho inovatívnych myšlienok, dnes hrávame na tzv. fischerových hodinách (ktoré pripočítavajú časový bonus za každý odohraný ťah), či tzv. fischerov šach (kde figúry v základnom postavení stoja inak ako v klasickom šachu), neopomínajúc samozrejme jeho bohatý príspevok do rozvoja šachovej teórie. Tento dokument však vyvoláva úplne iné pocity.
Priznám sa, bolo mi veľmi smutno z takto vykresleného osudu. Bobby nikdy nezažil detstvo, všetok jeho voľný čas pohltili šachové figúrky, nikdy nezažil poriadnu rodičovskú lásku, no napriek tomu sa vypracoval veľmi vysoko, a to s osobitosťou jemu vlastnou – bez sekundantov, ktorých služby využívali všetci vrcholoví hráči – celkom sám, proti všetkým, proti Svetu.
Pri svojej ceste na vrchol bol symbolom víťazného ťaženia americkej vlajky v studenej vojne proti Sovietskemu zväzu. Nejeden „Čecho-Slovák“ si spomenie ako mu fandil po 68. roku… Fischer doslova deklasoval sovietskych oponentov, ktorí mu stáli v ceste k titulu majstra sveta. Správal sa často arogantne a excentricky. Vopred vyhlasoval, ktorých hráčov porazí v osobnom súboji kanárom 6:0 – čo sa však nakoniec v skutočnosti aj potvrdilo! Vo svojich 29-tich rokoch porazil vtedajšieho majstra sveta Borisa Spasského, tým, že mu de facto daroval v zápase 2 body náskoku, a stal sa tak napokon v roku 1972 jedenástym svetovým šampiónom.
Avšak po dosiahnutí svojho celoživotného sna tesklivo prehlásil: „I wanted to be a world champion, I achieved it, and now I don´t know what to do…“
Video:
Popis videa: „Is it worth it – Stojí to za to? (0:43)“
Bobby tiež vravieval: „Neverím na psychológiu v šachu, verím iba v dobré ťahy!“ A práve taký bol – až príliš dokonalý pre tento svet. Medzi šachistami vzniklo taktiež pomenovanie osobitých štýlov šachovej hry: tzv. „Aljechinov štýl“ je v jednoduchosti povedané taký, v ktorom sa hráč prispôsobuje svojmu oponentovi. Ak je oponent slabý, hráč nemusí v partii vynakladať toľko úsilia a ak je silný a hrá napríklad rád otvorené pozície, bude mu robiť napriek a hrať s ním radšej zatvorenú pozíciu a podobne. „Fischerov štýl“ nehľadí na úroveň ani na „neobľubené“ pozície súpera. Fischer jednoducho zahral vždy najlepšie ako mohol. Avšak Fischerova neprestajná túžba po dosahovaní dokonalosti ho zrejme doviedla do bodu, kedy sa chorobne začal báť svojej vlastnej prehry.
Video:
Popis videa: Fischer neverí na psychológiu v šachu (0:06).
Pri nasledovnej organizácii zápasu o titul majstra sveta stanovil Fischer pre FIDE nesplniteľné podmienky, za ktorých bol ochotný odohrať súboj s vyzývateľom Anatolijom Karpovom. Napriek tomu, že FIDE splnila 9 z 10 nadiktovaných podmienok, Fischer zápas hrať odmietol. Existuje samozrejme úvaha, že by zápas odmietol hrať aj keby mu bolo vyhovené vo všetkých požadovaných bodoch… Na druhej strane pre FIDE bolo politicky neúnosné takto sa podriaďovať pred celým svetom jednej individualite. Mladučký Karpov sa tak stal majstrom sveta bez boja… Fischer začal upadať do zatratenia, začal hľadať svojich nepriateľov všade vôkoľ seba. Odpovede na svoje otázky nachádzal v pochybnej konšpiratívnej a sionistickej literatúre, a to aj napriek tomu, že obaja jeho rodičia boli pôvodom Židia. Ľudia vôkoľ neho začali tušiť, že s ním nie je všetko v poriadku až napokon Bobby Fischer… zmizol. Niekoľko rokov sa skrýval pred ostatným svetom.
„Cherchez la femme“ vraví francúzska múdrosť Alexandra Dumasa. Naspäť do života ho tak vrátila až jedna z jeho obdivovateliek… Objavila ho začiatkom 90. rokov v Maďarsku a začala mu písať korešpondenciu, v ktorej jeho hru prirovnávala ku hre Mozarta. Postupom času spolu nadviazali ľúbostný vzťah. Zrejme aj vďaka jej pričineniu Fischer napokon súhlasil s opakovaním slávneho zápasu so Spasským začiatkom deväťdesiatych rokov. Fischer však opäť „vynikol“ svojou osobitosťou. Zápas sa odohral v Juhoslávii, v krajine voči ktorej USA zaviedlo široké embargo, ktoré sa vzťahovalo aj na športové podujatia. Napriek výzve, aby stretnutie neodohral s ohľadom na zákony Spojených štátov, sa Fischer zachoval svojsky – pred novinármi celého sveta pľuvol na výstražný list od americkej vlády. Nadôvažok všetkého, z vysokej odmeny, ktorú obdržal za zápas, neodviedol daň. Stanovisko americkej vlády bolo nekompromisné. Robert James Fischer zodpovedá za svoje skutky rovnako ako akýkoľvek iný občan USA a svojím prehreškom mu v prípade dolapenia hrozí 10 ročný trest strávený za mrežami. Bobby to komentoval so slovami, že je choré, ak ho chcú posadiť do basy, „iba za to, že hral šach“. Svojimi vyjadreniami po 11. septembri 2001 si však proti sebe poštval aj zvyšok národa. Z bývalého hrdinu studenej vojny sa tak stal štvanec a „vlastizradca“. Fischerovi neostávalo nič iné, ako sa opäť začať skrývať a žiadať o azyl v rôznych kútoch sveta, pričom sa už nikdy nesmel vrátiť do svojej rodnej krajiny. Nemohol sa tak ani zúčastniť na pohrebe svojej matky, ani svojej sestry. Priateľka ho opustila, prestala s ním komunikovať. Bobby Fischer ostal celkom sám, sám proti celému Svetu…
Záver svojho života prežil Fischer v azyle na Islande (symbolicky v krajine, kde pred mnohými rokmi, v časoch jeho niekdajšej nebetyčnej slávy, porazil Spasského). Tu si však ešte stihol pohnevať proti sebe niekoľkých tunajších obyvateľov. Ku sklonku života s diagnózou paranoje, ostáva Bobby Fischer v malom kruhu so zopár šachovými priateľmi, v cudzej krajine, fyzicky nevyliečiteľne chorý. Posledná správa, ktorá obletela svetom bola v deň jeho smrti, 17. januára 2008. Mal vtedy 64 rokov, presne toľko, koľko polí má šachovnica. Jeho posledné slová zneli: „Nothing eases pain like a human touch – Nič netíši bolesť tak, ako ľudský dotyk“…
Trailer na dokument:
Popis videa: Trailer k dokumentu Bobby Fischer against The World (1:00)
Image may be NSFW.Clik here to view.